V roku 1999 bol 21. marec vyhlásený medzinárodnou organizáciou UNESCO ako Svetový deň poézie (Poetry Day). Účelom tohto dňa je propagovanie, čítanie, písanie a publikovanie poézie po celom svete, ako aj poskytnutie uznania národným aj medzinárodným aktivitám v oblasti poézie.
Pri príležitosti tohto dňa naši žiaci 7. ročníka na hodine literatúry pod vedením Mgr. Zimovej vytvorili vlastnú báseň, ktorá vyjadruje ich nálady, pocity a myšlienky v tejto aj pre nich neľahkej dobe. Popasovali sa s tým bravúrne, však posúďte sami.
Utrápené srdce v nás
Svet je hotel s ulicami,
nikdy v ňom však nie sme sami.
Tento svet sa však razom zmenil
a prekvapenie nám na tvári vyčaril.
Stojíme tu bezradní,
nevieme nocí, nevieme dní.
Snáď sa raz odpovede dočkáme
a na všetko zlé pozabúdame.
Život si budeme viacej vážiť
a z každej maličkosti sa tešiť.
Už teraz sa na to tešíme
a zdravia si viacej vážime.
Prišiel covid z Číny k nám,
všetkých doma pozatváral,
najprv dva týždne karantény,
nakoniec to už je rok celý.
Škola už nám veľmi chýba,
byť stále doma je veru veľká chyba.
Chýbajú nám všetky veci,
podobne aj spolužiaci,
učenie a kopec srandy,
by sme zažiť zase chceli.
My už všetci dúfame,
že sa v laviciach čoskoro stretneme.
Vírus s názvom korona,
och, to je pohroma.
Každý sa len modlí,
nech už sa to skončí.
Sme ľudia, čo robia prirodzene chyby,
no nie sme žiadne veľké ryby.
Testovať sa chodíme,
pomáhať si musíme.
To, čo sa deje, nie je žiadna náhoda,
to je zas a znova chyba národa.
Prečo sa to stalo práve nám?
Odpoveď však nepoznám.
Chrániť sa je dôležité,
opatrenia sú tiež náležité.
Doma sedieť musíme
a rúška povinne nosíme.
Každého osud je iný,
a preto sa modlíme za odpustenie viny.
V tejto ťažkej dobe,
sa rúška musia nosiť všade.
Rúška či respirátory,
nosíme ich stále na tvári.
Dištančné vyučovanie je hrôza,
pomôže nám iba próza.
Núdzového stavu máme plné zuby,
všetkých nás to pomaly zahubí.
Korona, korona, korona.
Ty si riadna pohroma.
Chodiť von sa bojíme,
rúška nosiť musíme.
Do školy už chceme ísť.
Učíme sa len cez Teams.
Slovensko je krásna zem,
v ktorej veľmi rád žijem.
Človek sa v nej zmenil,
keď sa covid zjavil.
Doma stále vzdycháme,
do školy sa chystáme.
Testovať sa chodíme,
aj tak s tým nič nenarobíme.
Dúfam, že to skoro skončí,
že sa covid s nami už rozlúči.
A nám sa znova úsmev objaví
a budeme šťastní ešte tejto jari.
Korona je pohroma,
zákaz vstupu do dvora.
V karanténe všetci sme
a nikto sa už nesmeje.
Obchody sú prázdne stále,
respirátor všade máme!
Je to vážna choroba,
dali sme sa do boja.
Život však je fuška,
zoberme si všetci rúška.
Ruky si stále umývajme,
a ľudom sa zďaleka vyhýbajme.
Rodičia sa snami učia,
strašne nás tým mučia.
Už sme doma dlhý čas,
do školy poďme znovu zas.
Musíme sa očkovať
lebo sa chceme stretávať.
Tešíme sa na to,
vakcína je naše zlato.
Keď to všetko raz odíde,
celý svet sa znova zíde.
Musíme to však vydržať,
nech sa môžeme zabávať.
Slovensko je krása,
chcem ho svieže zasa.
Ľúbezné sú hory, lesy,
všetci sa tam stretávame kdesi.
Jedine príroda nám teraz úsmev vyčarí
a svojou krásou nás obdarí.
Zmena života nastúpila,
v uliciach je temná sila.
Rúška so sebou všade máme,
často ich aj doma zabúdame.
Rúška sú už stará móda,
respirátory sú nová óda.
V správach hovoria stále o covide,
musíte to počúvať aj keď o to nestojíte.
Ľudia sa chodia testovať,
no nikam potom nesmú aj tak cestovať.
Veľké rozostupy musia dodržiavať,
od seba čo najďalej vždy stáť.
Deti už rok nechodia do školy,
všetko čo vedeli, zabudli.
Predtým sa radovali, že práve kvôli nej,
nejdú do školy, vtedy nie veľmi obľúbenej.
Neviem, ako dlho toto bude trvať,
no začínam už takpovediac rezignovať.
S covidom už skoncujme
a konečne sa stretávajme.
Nech sú všetci zdraví
a nech už ideme do školy!
Nech konečne radosť zo života máme
a nech sa tak ako predtým stretávame!
Život je odrazu zložitý,
vie už o tom on, vieš už o tom ty.
Donedávna sme si radosti užívali,
v ničom sme sa neobmedzovali.
Cestovali sme naprieč svetom,
chodili sme pešo, autom, letom....
Čo sa stalo? Prečo nešťastie postretlo práve nás?
Kladiem si otázku za každého jedného z vás.
Tak radi sme život mali,
s radosťou sme si ho užívali.
Trpí naša duša detská každým dňom,
ja verím, že Boh už urobí zásadný zlom.
Teším sa na ten deň ako malé dieťa,
keď prvý raz podalo matke odtrhnuté kvieťa.
Snívam o tom dňom i nocou,
dokážeme to spoločnou pomocou!
A raz na to budeme spomínať,
no pravdou je, že mohli sme teraz aj krajšie sny snívať.
( Žiaci 7. ročníka ZŠ s MŠ Tekovská Breznica )
Prezentácia - POÉZIA